Krishnamurti - Tam kde je smútok, tam nie je láska

Krishnamurti Subtitles

OJ82T5 - Tam kde je smútok, tam nie je láska
5. Verejný prejav
Ojai, California, USA
15 Máj 1982

1:11	We’ll continue, if we may, with what we were talking about last Saturday. Some of you probably were not here, so may I briefly restate what we were talking about. One would like to point out, if one may, that this is not an entertainment. Most people are used to being entertained, sustained by somebody else’s words, actions and so on. This is not a lecture, as is commonly understood. Nor are we trying to direct or tell you what to do, this is not a propaganda. But we are thinking together, which is a rather difficult problem, because each one wants to think in his own particular way, from his own point of view, and so on. But here, during these last four talks, we were saying how important it is that we should think together. The capacity to think – not about something, that comes a little later – but to think, which is to observe what is actually going on outside in the world, and also to be aware of all the difficulties, the psychological travail that one has, and to discover for oneself the relationship between the so-called individual and his activity psychologically and the world.	TAM KDE JE SMÚTOK TAM NIE JE LÁSKA Budeme pokračovať, ak môžeme, o tom, o čom sme hovorili minulú sobotu. Niektorí z vás tu možno neboli, takže môžem stručne zopakovať to, o čom sme hovorili? Človek by chcel poukázať na to, ak môže, že toto nie je zábava. Väčšina ľudí si zvykla na to, že ich zabávajú slová niekoho iného, ich činy a tak ďalej. Toto nie je prednáška, ako sa bežne chápe. Ani sa vás nesnažíme riadiť alebo vám hovoriť, čo máte robiť; toto nie je propaganda. Ale uvažujeme spoločne, čo je pomerne zložitý problém, pretože každý chce myslieť jeho vlastným spôsobom, zo svojho uhla pohľadu, a tak ďalej. Ale tu, počas posledných štyroch rozhovorov, hovoríme o tom, aké je to dôležité že by sme mali premýšľať spoločne. Schopnosť rozmýšľať nie o niečom, - to príde o niečo neskôr - ale myslieť, čo je sledovať to, čo sa v skutočnosti deje vonku vo svete, a tiež byť si vedomí všetkých tých ťažkostí, psychologických ťažkostí, ktoré človek má, a objaviť sami, vzťah medzi tzv. jedincom a jeho činnosť, psychologicky, a svet.
4:06	We were saying also, this outward society which has become so dangerous, so insecure, is the result of our own daily activities. Perhaps the past generations have added to it, but we are responsible actually for all that is taking place in the world. And also we pointed out that our consciousness, that is, the consciousness of each so-called individual, what he thinks, what he believes, his feelings, his despairs, his loneliness, his fears, his pleasures, his enjoyments, his peculiar form of worship – those are the content of our consciousness. And this consciousness is common, if one may use that word ‘common’, to all mankind. Wherever you go in this marvellous earth, which you are slowly destroying, wherever one goes – even if you go as a tourist – there is this problem for all human beings: they suffer, they go through great agonies, the fear of loneliness, not being able to stand alone, their form of worship, their beliefs, their gods, just like in the West. So, as we pointed out, when you go into this question very deeply, this consciousness, which each one of us thinks that it is ours, our special property, is the common property of mankind. So consciously, deeply, we are not individuals – though all religions, all society, all families and so on, have maintained that we are separate individuals with our own peculiar tendencies, capacities, outward forms, name and so on. We are rest of mankind, therefore we are mankind. We are the world and the world is us. This is not a peculiar, exotic theory, something as an ideal, but an actual psychological fact. Whether you like it or not, this is a fact. Because you suffer, and the Asiatics also suffer, you have your many problems and so have they. You are a nationalist, and so are they, you want security, permanency, endurance, continuity, so do they.	Tiež sme povedali, že táto vonkajšia spoločnosť ktorá sa stala taká nebezpečná, tak neistá, je výsledkom našich vlastných denných aktivít; možno minulé generácie tomu pridali, ale my sme vlastne zodpovední za všetko, čo sa deje vo svete. A tiež sme poukázali na to, že naše vedomie, to znamená, vedomie každého tzv. jedinca, to, čo si myslí, čomu verí, jeho pocity, jeho strasti, jeho osamelosť, jeho obavy, jeho radosti, jeho pôžitky, jeho zvláštna forma uctievania, a tak ďalej, tie je obsah nášho vedomia. A toto vedomie je spoločné, ak môžem použiť toto slovo, "spoločné" pre celé ľudstvo. Nech idete kamkoľvek na tejto nádhernej zemi, ktorú pomaly ničíte, všade tam, kam idete - nech už idete ako turista - je to problém všetkých ľudských bytostí: trpia, prechádzajú cez veľké muky, strach z osamelosti, nebyť schopný stáť samostatne, ich forma uctievania, ich viery, ich bohovia, a tak ďalej, rovnako ako na západe. Tak, ako sme upozornili, keď idete do tejto otázky veľmi hlboko, toto vedomie, ktoré každý jeden z nás si myslí, že je jeho, naše výlučné vlastnícvo, je spoločným vlastníctvom ľudstva. Takže vedome, hlboko, nie sme jednotlivci, aj keď všetky náboženstvá, celá spoločnosť, všetky rodiny, atď., nám tvrdia, že sme samostatní jedinci, s našimi vlastnými zvláštnymi náladami, schopnosťami, vonkajšími formami, menom a tak ďalej. Sme časťou ľudstva, preto sme ľudstvo. My sme svet, a svet sme my. Toto nie je podivná, špeciálna teória, niečo ako ideál, ale skutočný psychologický fakt; či už sa vám to páči alebo nie, je to fakt. Pretože vy trpíte, a Ázijci tiež trpia; máte kopec problémov, a oni takisto. Ste nacionalisti, a aj oni sú, chcete bezpečnosť, stálosť, vytrvalosť, kontinuitu, a aj oni.
8:24	So the illusion that we are, in our consciousness, separate individuals, is not a fact. And when one realises that, not as an idea, not as an idealistic concept, something that we have to strive after, but rather that this is the ground on which all human beings throughout the world stand.	Takže ilúzia, že sme, v našom vedomí, samostatní jedinci, nie je pravda. A keď si to človek uvedomí, nie ako nejakú ideu, ako nejaký idealistický koncept, niečo, o čo sa máme potom usilovať, ale skôr to, že sa jedná o základ na ktorom všetky ľudské bytosti po celom svete stoja.
9:07	And also we were pointing out that in our relationship with each other, intimate or otherwise, man or woman, there is a great deal of strife, great deal of misunderstanding, contradiction, each one psychologically going his own way, pursuing his own ambition or her fulfilment, and so on. Like two parallel lines never meeting, perhaps sexually. And also we were pointing out the nature of fear, the various forms of fear and whether human beings who have carried this terrible burden of fear for millennia upon millennia, can ever be free of it completely. We went into it very deeply, step by step, and it is possible – not a theory, not a goal – but it is possible actually to be totally completely free of psychological fears.	A tiež sme chceli zdôrazniť, že v našom vzťahu s inými, intímnymi alebo inak, medzi mužom alebo ženou, je tam veľa sporov, mnoho nedorozumení, rozpor, každý z nich psychologicky ide svojou vlastnou cestou, sledujúc svoje vlastné ambície alebo svoje naplnenia, atď. Rovnako ako sa dve priamky ktoré sa nikdy nestretnú. Možno sexuálne. A tiež sme poukázali na povahu strachu, rôzne formy strachu, a či ľudské bytosti ktoré nesú tento hrozný náklad strachu už tisíce rokov, môžu byť od neho úplne oslobodené. Prebrali sme si to doporobna, krok za krokom. A to je možné. Nie teoreticky, nie ako cieľ, ale je to skutočne možné byť úplne oslobodený od psychologických strachov.
10:41	And also we talked about the pursuit of pleasure. More and more in this world, outwardly, various forms of entertainment, both religious as well as the various facts of entertainment, football, and so on. And we are also pointing out how mechanical we are becoming, repeating the same thing over and over and over again, which is what the computer is doing. It may do it more rapidly, more efficiently, more widely. But our own minds, our own feelings, are repetitive.	A tiež sme hovorili o naháňaní sa za potešením. Stále viac a viac v tomto svete, navonok, rôzne formy zábavy, aj náboženské rovnako ako rôzne formy zábavy, futbal, atď. A tiež poukazujeme na to, akými mechanickými sa stávame, opakujúc rovnakú vec znovu a znovu a znovu, čo je to, čo robí počítač. On to môže robiť rýchlejšie, efektívnejšie, rozsiahlejšie, ale naše vlastné mysle, naše vlastné pocity, sú opakujúce sa.
11:59	So we are going to talk about this morning, if you will permit it, why is it that we human beings who have lived on this earth for over a million years or more, why we have become what we are: brutal, violent, contradictory, killing each other in the name of God, in the name of country, in the name of peace. There used to be a slogan, after the First World War, which said, ‘This War – like the next war – is to end all wars’. And this repetitive process of killing each other has been going on, though we are highly educated, technologically we are extraordinarily efficient, but psychologically we are very, very primitive. And we were saying, why is it that we do not change? Why is it that there is no end to all this terrible individualistic, competitive drive, which is destroying the world?	Takže dnes ráno budeme hovoriť, ak dovolíte, prečo je to tak, že my, ľudské bytosti, ktoré žijú na tejto zemi viac ako milión alebo viac rokov, prečo sme sa stali takýmito: brutálny, násilný, protirečiaci, zabíjajúc jeden druhého v mene boha, v mene krajiny, v mene mieru. Po prvej svetovej vojne sa používal slogan, ktorý hovoril, "Táto vojna (rovnako ako ďalšia vojna)je na to, aby ukončila všetky vojny ". A tento opakujúci sa proces, zabíjania sa navzájom, pokračuje ďalej. Hoci sme vysoko vzdelaní, technologicky sme nesmierne vyspelí, ale psychologicky sme veľmi, veľmi primitívny. A my hovoríme: "Prečo je to tak, že sa nemeníme"? Prečo je to tak, že nie je koniec všetkému tomuto hroznému individualistickému súťaženiu čo nás poháňa? Ktoré ničí svet?
14:06	And we are going to talk about together the nature of what we consider love. This has been a question that has existed among the ancient Egyptians, the ancient Hindus, and recently the Christian world and the Islamic concept. They have all preached, talked about loving your neighbour, and so on. This has been asserted, religiously, in all the countries, but apparently we have never come to realise what it is. We talk a great deal about it, books are written, we have created a God, or gods and we love that God, or gods; we don’t know exactly the nature of that beauty. So – though we went into it briefly the other day – we ought to go into this question very deeply. Is it mere sensory responses, sexual pleasure? Please, as we said, this is not a talk, this is not the speaker asserting any point of view, but we are together examining – please, I’ll repeat over again – together we are enquiring into the nature of what one calls love.	A budeme sa spolu rozprávať o stave, ktorý považujeme za lásku. To bola otázka, ktorou sa zaoberali už starovekí Egypťania, starovekí Hinduisti, a nedávno kresťanský svet a islamský koncept; tí všetci kázali, hovorili o láske k susedovi a pod. Nábožensky to hlásajú, vo všetkých krajinách, ale zrejme sme si nikdy neuvedomili, čo to je. Veľa o tom hovoríme, píšeme o tom kniky, ale vytvorili sme boha alebo bohov, a ľúbime toho boha alebo bohov, v skutočnosti nepoznáme prirodzený stav tej krásy. Takže by sme mali - hoci sme si torýchle prebrali minule - mali sme si to prebrať veľmi dopodrobna. Sú to iba zmyslové reakcie, sexuálna rozkoš? Prosím, ako sme povedali, toto nie je diskusia, to nie je rečník ktorý tvrdí akýkoľvek názor, ale spolu skúmame - prosím, opakujem to znova - spolu. Pozrieme sa na podstatu toho, čo človek nazýva láskou.
17:00	So one must ask oneself whether it is mere sensory, sexual responses, which more and more, in the Western world and now which is creeping into the Eastern world, it has been turned into pleasure. Is love pleasure? A form of entertainment? A thing which demands some kind of sensory fulfilment? Is it desire? We went into the question of what is desire, very carefully. How desire arises and the demand of its fulfilment. When there is no fulfilment, there is frustration and all the neurotic activities of unfulfilled desire. We went into that. It would be unnecessary – if you have come for the first time, one hopes that you will not mind if we will not go into it again.	Takže človek sa musí pýtať sám seba či je to iba zmyslová, sexuálna odozva, čím ďalej tým viac a viac v západnom svete, ktorá sa stále viac vkráda do východného sveta, ktorá sa premenila na potešenie. Je láska potešenie, forma zábavy, vec, ktorá si vyžaduje nejaký druh zmyslového naplnenia? Je to túžba? Prebrali sme si otázku toho, čo je túžba, veľmi podrobne, ako vzniká túžba a žiadosť po jej naplnení. Tam kde nie je naplnenie, tam nastáva frustrácia, a všetky tie neurotické činnosti z nenaplnenej túžby. To sme si prebrali. Bolo by to zbytočné - ak ste sem prišli prvýkrát, človek dúfa, že vám nebude vadiť, ak si to nepreberieme znova.
18:50	So is love desire? If it is, then all the complications, frustrations, the demand for its fulfilment, with all the conflicts that arise – so is love conflict? Please, one must repeat this again, you are asking these questions, not the speaker. The speaker is merely pointing out, which you yourself are examining, not merely verbally, intellectually, as a thing passing by, but actually in daily life. Is love a movement which has continuity in pleasure and desire? You are asking the question. And why is it pleasure has become so extraordinarily important in the world? The whole entertainment industry, so-called sports, and, if you will forgive also, the religious entertainment, which is considered sacred; these are the various forms of pleasure. So one asks, is love a movement, an endless movement of pleasure? Is love attachment? Attachment to a belief, to a concept, to knowledge, to a person, or to a symbol. In attachment there is fear, with all the agony of being alone. So if one sees the consequences of attachment – one is attached to the country, to the flag, as everyone in the world is doing that, the separative, symbolic flag. The Asiatics have their own flags, to which they are terribly attached, as in this country, for which you are willing to kill each other, which is what is happening now. And we say, that’s a principle, a principle that a country which has become aggressive must be pushed back, and so we are willing to kill others. This has been the old repetition from the most ancient of days. And every religion, the most ancient ones and the recent ones of 2000 years, have always said, love, do not kill. But our pleasure overcomes this edict.	Takže je láska túžba? Ak áno, potom všetky komplikácie, frustrácie, dopyt po jeho naplnení, so všetkými konfliktmi ktoré vznikajú - takže je láska konflikt? Prosím, človek to musí opakovať znova, vy sa pýtate tieto otázky, nie rečník. Rečník iba poukazuje na to, čo vy sami skúmate, nielen verbálne, intelektuálne, ako chvíľkovú vec, ale ako skutočnosť v každodennom živote. Je láska nejaký pohyb, ktorý má pokračovanie v radosti a túžbe? Vy sa pýtate na otázku. A prečo sa to potešenie stalo tak nesmierne dôležité vo svete? Celý zábavný priemysel, tzv. športy, a ak prepáčite, náboženská zábava, ktorý je považovaná za posvätnú; jedná sa o rôzne formy potešenia. Takže človek sa pýta, je láska pohyb, nekonečný pohyb potešenia? Je láska lipnutie? Pripútanosť k viere, ku konceptu, k poznaniu, k osobe, alebo k symbolu. V pripútanosti je strach, s celou tou agóniou zo samoty. Takže ak človek vidí následky lipnutia, človek je pripútaný k vlasti, ku vlajke, ako to robia všetci na svete, konkrétne, symbolické vlajky. Ázijci majú svoje vlastné vlajky, ku ktorým sú veľmi pripútaní, tak ako to je aj v tejto krajine, pre ktorú ste ochotní zabíjať jeden druhého, tak, ako sa to deje teraz. A my hovoríme, že to je princíp, princíp, že tá krajina, ktorá sa stala agresívna, musí byť zatlačená späť, a tak sme ochotní zabíjať jeden druhého. Toto sa opakuje od najstarších dní. A každé náboženstvo, aj nastaršie, aj najmladšie, 2000 ročné, vždy hovorilo: Láska, nie zabíjanie! Ale naše potešenie prekonáva tento zákon.
24:02	So one must, if one is at all serious in our relationship to each other, man and woman, relationship with the rest of humanity, whether they’re black, white or purple or whatever colour they be, in that relationship, why is there so much conflict? Is it that in that relationship we seek security, safety? And this search for security in relationship, and naturally, fulfilment in that relationship – is that love? So, please, enquire. Let us enquire together into this question very deeply. If all that is not love – the attachments, the desire to fulfil, the urge and the fear of being alone, lonely, all that – if all that is not love, like jealousy, hate, arrogance, pride, all that is not love, can it be ended? This is really quite a serious problem, because we never end anything, come to an end. But we want, where there is ending, a replacement. If I give up this, what will I have?	Takže človek musí, ak to myslí vážne, vo vzťahu jeden k druhému, k žene a mužovi, vo vzťahu ku zbytku ľudstva, či už čiernemu, bielemu alebo fialovému, alebo bez ohľadu na akúkoľvek farbu, v tomto vzťahu, prečo je tam toľko konfliktov? Je to možno preto, že v tomto vzťahu hľadáme istotu, bezpečie? A toto hľadanie istoty vo vzťahu je práve to, a prirodzene, naplnenie v tomto vzťahu, je to láska? Tak sa prosím pýtajte, poďme sa na to pýtať dopodrobna, spolu. Ak to všetko nie je láska: lipnutie, túžba po naplení, nutkanie a strach z toho, že zostanem sám, osamelý, to všetko, ak to všetko nie je láska, ako žiarlivosť, nenávisť, arogancia, pýcha, dá sa ukončiť všetko to, čo nie je láska? Toto je naozaj dosť vážny problém, pretože nikdy neukončíme niečo, neprídeme do konca; ale tam, kde je koniec, chceme nahradenie. Ak sa vzdám tohto, čo budem mať?
26:37	The question of ending a particular problem is really quite important – the ending. Because after all, as we are going to discuss a little later, the ending of life is called death. There you cannot argue, you cannot carry over anything, there is total ending of your memories, attachments, and so on. So one should enquire most seriously if there is an ending – not finding a substitution, not demanding a guarantee that if there is an ending of this, will there be that. So we ought to enquire very deeply, as we said, can all the things which are false, like pride, arrogance, attachment, and the desires, pleasures, and so on, which obviously are not love – can all that end? Because without love in life, the perfume, the passion, the depth of life is lost. Life becomes very, very superficial, very mundane, worldly. Which is what most of the world is becoming more and more because we have never found out for ourselves what it is to love another. Love is not a remembrance of past events and past pleasures; love is not knowledge. But yet knowledge has played an extraordinary part in our life. Because there are all the scientists and the biologists saying that the ascent of man is only through knowledge. We so easily accept what the professionals say, we never enquire for ourselves. It’s one of the calamities, I think – one may be wrong – that books have become so important, what other people have said and written: all the professionals, psychologists. We're not talking of the professionals in the technological world, but the psychological professionals, who have accumulated a great deal of knowledge about other human beings, and that knowledge, will knowledge transform man? Transform totally, completely the nature of his consciousness, not partially, not here and there, little less fear, little more kindly, little more generous, less conflict, but will this knowledge that man has acquired through many, many centuries about the psyche, about the various divisions in consciousness, will knowledge, that is, the accumulated information and accumulated experience, will that knowledge transform the whole content of man, content of his consciousness? Please, ask this question of yourself.	Otázka ukončenia konkrétneho problému je naozaj veľmi dôležitá: ukončenie. Pretože po tom všetkom, čo si neskôr prediskutujeme, ukončenie života sa volá smrť. Tam nemôžete namietať, nemôžete pokračovať donekonečna, je tam úplné ukončenie vašich spomienok, pripútaní, a tak ďalej. Takže človek by sa mal pýtať čo najvážnejšie, či existuje koniec, nie nájdenie náhrady, nie požadujúc záruku že ak existuje koniec tohto, bude niečo existovať tamto. Takže by sme mali pýtať podrobne, ako sme povedali, môžu všetky tieto veci, ktoré sú nepravdivé, ako pýcha, arogancia, pripútanie, a túžby, radosti, a tak ďalej, čo samozrejme nie je láska - môže to všetko skončiť? Pretože bez lásky v živote, tá vôňa, tá vášeň, tá hĺbka života sa stratí. Život sa stane veľmi, veľmi povrchným, veľmi všedný, svetský, čo je to, čím sa väčšina sveta stáva stále viac a viac pretože sme nikdy sami nezistili, čo to je, milovať druhého. Láska nie je spomienka minulých udalostí a potešení; láska nie je poznanie. Ale napriek tomu poznanie hrá v našom živote mimoriadnu úlohu . Pretože existujú všetci tí vedci a biológovia a tak ďalej, ktorí hovoria, že rast človeka je len prostredníctvom poznania. Tak ľahko akceptujeme čo hovoria odborníci, nikdy sa nepýtame seba. Je to jedna z katastóf, myslím si - človek sa môže mýliť - že knihy sa stali takými dôležitými, to čo iní povedali a napísali, všetci tí odborníci a psychológovia. Nehovoríme o odborníkoch v technologickom svete, ale o odborníkoch, psychológoch, ktorí o sebe nahromadili veľa vedomostí , o iných ľuďoch, A tie vedomosti. Zmenia tie vedomosti človeka? Zmenia totálne, úplne podstatu jeho vedomia, nie čiastočne, nie sem a tam, trochu menej strachu, trošku viac miloty, trošku viac štedrosti, menej konfliktov, ale bude táto znalosť, čo človek získal, cez mnoho, mnoho storočí o psychike, o rôznych rozdeleniach vo vedomí; to poznanie, ktoré sú nahromadené informácie a nahromadené skúsenosti, zmenia tieto vedomosti celý obsah človeka, obsah jeho vedomia? Prosím, spýtajte sa túto otázku sami seba.
32:41	You have studied, you have enquired about yourself, or you have been told by other psychologists what you are, and you have accumulated knowledge about yourself, perhaps not too much, but a little. And has that knowledge – knowledge being always of the past – whether that knowledge has transformed man? Or a totally different kind of energy, totally different kind of activity – or non-activity – will that bring about transformation in consciousness? Because this is again important to understand and go into.	Študovali ste sa, skúmali ste sa, alebo vám nejaký psychológ povedal, aký ste, a vy ste nahromadili o sebe znalosti, možno nie príliš veľa, ale málo. A tie znalosti - znalosť je vždy vecou minulosti - či tá znalosť zmenila človeka, alebo úplne zmenila energiu, úplne iný druh činnosti, alebo nečinnosti - prinesie to zmenu vedomia? Pretože toto je opäť dôležité to pochopiť.
33:56	There are those who say, man is conditioned, you cannot possibly transform that conditioning. A whole philosophy, a whole school exists believing that, asserting it, writing all about it, by very, very clever people. And, if it cannot possibly be transformed, then we will perpetually live in conflict, live in contradiction, continue in neuroticism of various kinds. So, is knowledge of one’s wife going to transform the conflict that exists between man and woman?	Sú tu tí, ktorí hovoria, človek je podmienený; nemôžete zmeniť toto podmienenie. Celá filozofia, existujú celé školy ktoré tomu veria, tvrdia to, píšu o tom, veľmi, veľmi múdri ľudia. A ak sa to pravdepodobne nedá zmeniť tak potom neustále budeme žiť v konflikte, žiť v rozpore, pokračovať v rôznych druhoch neuróz.. Takže, to že poznáme manželku. pretransformuje to konflikt ktorý existuje medzi mužom a ženou?
35:14	So one has to ask, what place has knowledge? All that you have learned in school, college, university, your own personal experiences, the accumulated reservoir of memory we store in the brain, which is the past. Meeting the present, it may modify itself and continue in that modified form, in time as the future. So we are asking, has that knowledge brought about deep change in human beings so that they will not kill, so that there is no fear whatsoever psychologically, so that human beings have this extraordinary capacity to love another? And has not knowledge become a barrier to love? Please, do enquire into all this. So can there be ending to all the things that prevent that perfume? And it cannot be brought about through conflict, through struggle, through the assertion of will. For, after all, will is summation of desire, the essence of desire.	Takže sa človek musí pýtať, aké miesto má poznanie? Všetko, čo ste sa naučili v škole, na vysokej, na univerzite, vaše osobné skúsenosti, nahromadené rezervoáre pamätí ktoré skladujeme v mozgu, čo je minulosť, stretávajúca prítomnosť, môže zmeniť samu seba a pokračovať v takej zmenenej forme, v tomto čase ako budúcnosť? Takže hovoríme, pýtame sa, či to poznanie prinieslo zmenu ľudských bytostí tak, že nebudú zabíjať, tak, že psychologicky sa vôbec nebudú báť, tak, že ľudia majúci túto mimoriadnu schopnosť milovať druhého? A či nie je poznanie prekážkou v láske? Prosím, pýtajte sa na to všetko. Takže existuje koniec všetkých týchto vecí, ktor bránia tejto esencii? A to nemôže byť dosiahnuté skrz konflikt, boj, prostredníctvom presadzovania vôle, koniec koncov, vôľa je súčasť túžby, esencia túžby.
37:57	And also we should talk over together one of the most complex and apparently endless: suffering. Suffering, not only separative, individualistic, personal suffering, but also the suffering of mankind. There have been so many wars, practically every year, throughout the world for the last five thousand years and more. War, that means every year killing, killing, killing. How many millions have suffered, shed tears, felt the flame of loneliness, and yet we do not apparently use our intelligence to stop this cruelty, this bestiality of violence, which we talked about too the other day. So there is suffering, both physically and non-physically. The understanding of suffering non-physically will help physical suffering.	A tiež by sme mali spoločne hovoriť o jednom z najzložitejších a zrejme nekonečných otázok: o utrpení; o utrpení, a to nielen konkrétnom, individuálnom, osobnom utrpení, ale tiež o utrpení ľudstva. Už bolo toľko vojen. Prakticky každý rok po celom svete za posledných 5000 rokov a viac. Vojna, to znamená, každý rok zabíjať, zabíjať, zabíjať; koľko miliónov trpelo, prelievalo slzy, cítilo plameň osamelosti, a napriek tomu my zjavne nepoužívame našu inteligenciu, aby sme zastavili tieto krutosti, beštiálnosť násilia, o ktorom sme hovorili minule. Takže existuje utrpenie, aj fyzické, aj nefyzické. Chápanie utrpenia, nie-fyzického, pomôže fyzickému utrpeniu.
39:57	So we must first enquire together into the nature of suffering: why human beings, psychologically, inwardly, go through agonies. This enquiry is not cynical or sadistic, but one must enquire whether suffering, psychologically, can end. Is that question self-motivated? Is that question irrelevant? Because we are inflicting, human beings are inflicting psychologically a great deal of suffering on others. We get hurt, deeply, – which we talked about at the beginning of these talks – that’s also suffering, and the consequences of being hurt psychologically, we went into it, the resistance, the isolation, fears, and so on. And in the Christian world suffering has been avoided in the worship of a symbol, but suffering still exists. In the Asiatic world they have all kinds of explanations for suffering, but yet they suffer. Apparently there is no end to suffering, the human sorrow, the human pain, the grief, that seems to have no end.	Takže sa najprv musíme pýtať na pôvod utrpenia: prečo ľudské bytosti, psychologicky, vnútorne, zažívajú muky. Táto otázka nie je cynická alebo sadistická, ale človek sa musí pýtať, či utrpenie, psychologicky, môže skončiť. Je to otázka seba -motivujúca? Je táto otázka irelevantná? Pretože my spôsobujeme, ľudské bytosti spôsobujú, psychicky, veľa utrpenia druhým. Bývame hlboko ranení, o čom sme hovorili na začiatku týchto rozhovorov - že tiež utrpenie, a následky byť zranený, psychologicky; prebrali sme si to - odpor, izolácia, strachy, a tak ďalej. A v kresťanskom svete sa utrpeniu vyhýbalo uctievaním symbolov, ale utrpenie stále existuje. V ázijskej svete majú pre utrpenie všetky druhy vysvetlení, ale aj tak trpia. Zrejme neexistuje žiadny koniec utrpenia - ľudský smútok, ľudská bolesť, žiaľ, vyzerá to tak, že nemá konca.
42:34	And we ought to enquire together – not verbally, intellectually, or romantically – find out whether there is an ending completely of sorrow. Because where there is sorrow there is no love, where there is sorrow there is no compassion, where there is sorrow there is no depth to intelligence. So one must go into this question: who is it that suffers? This is related to the question of death also. We’ll go into that too, if there is time this morning. Who is it that goes through agony, tears and utter loneliness and despair when you lose somebody whom you think you love? Who is it that suffers? What is the nature of that feeling or that state in consciousness? You are understanding all this? We are meeting each other, aren’t we? Or the speaker is talking to himself? These are your problems, not that of the speaker. So please listen, enquire, find out, not leave it to somebody else, because if you leave it to somebody else to solve this problem, then you depend on others and therefore you lose your own intrinsic capacity to solve all the human problems of which you are.	A mali by sme sa spolu pýtať - nie slovne, intelektuálne, alebo romanticky - zistiť, či existuje úplný koniec smútku. Pretože tam, kde je smútok tam neexistuje žiadna láska; tam, kde je smútok tam nie je žiadny súcit; tam, kde je smútok tam nie je hĺbka inteligencie. Takže človek sa musí pýtať: Kto je ten, čo trpí? To sa týka aj otázky smrti. Pozrieme sa aj na to, ak dnes ráno budeme mať čas. Kto je ten, čo prechádza cez muky, slzy a naprostú osamelosť a zúfalstvo, keď stratíte niekoho o kom si myslíte, že ho máte radi? Kto je ten, čo trpí? Aká je podstata tohto pocitu, alebo stavu vedomia? Chápete to všetko? Rozumieme si, všakže? Alebo sa rečník rozpráva sám so sebou? Toto sú vaše problémy, nie rečníkove. Takže počúvajte prosím, pýtajte sa, zistite to, nenechávajte to na niekoho iného, pretože ak necháte, aby niekto druhý vyriešil tento problém, tak ste na druhých závislí, a preto strácate vlastnú vnútornú schopnosť riešiť všetky ľudské problémy z ktorých ste zložení.
45:32	So we are asking, who is it that suffers? When you shed tears, feel utterly lost, the shock of something you have held dear is gone or lost, who is it that has this feeling of great pain? Which means, who is the ‘I’ that says, I suffer? Who is this entity that feels this shock and the pain and the despair of loneliness? Please, this is an important question to put to one, to ask, for when we are enquiring into the nature of dying – though on a lovely morning it may be morbid, but it’s not – there, too, who is it that is dying? Who is the psyche, what is the nature of the psyche, the ‘me’, the ‘I’ that suffers? You know, we have clung to the idea the ‘I’ is something permanent, the ‘I’ has a continuity – the repetition: my house, my property, my knowledge, my experience, my conditioning, my fear, my pleasure which is secretive – so, who is this ‘I’? The various psychologists have given various interpretations to it. If we could put aside all the psychologists, what they have said, and observe for ourselves – including what the speaker is saying – observe for ourselves very clearly without any direction, without any motive, actually what we are.	Tak sa pýtame: Kto je ten, čo trpí? Keď prelievate slzy, cítiac sa úplne stratený, šok z niečoho čo vám bolo drahé je preč, alebo stratené, kto je ten, kto má pocit veľkej bolesti? Čo znamená, kto je to "Ja" ktoré hovorí, že trpím? Kto je tá bytosť, ktorá cíti tento šok, a tú bolesť a zúfalstvo z osamenia? Prosím, to je dôležitá otázka, pretože keď sa pýtame na podstatu umierania - hoci za takéhoto krásneho rána to môže byť morbídne, ale nie je, takže tiež, kto je ten čo zomiera? Kto je tá psychika, aká je povaha psychiky, to "Ja", to "Som", ktoré trpí? Viete, všetci sme si zvykli na myšlienku že"Ja" je niečo stále; "Ja" má kontinuitu, opakovanie: môj dom, môj majetok, moje vedomosti, moja skúsenosť, moje podmienenie, môj strach, moje potešenie, čo je tajnostkárske, - takže, kto je to, to "Ja"? Rôzny psychológovia to vysvetľujú rôzne. Ak by sme mohli dať bokom všetkých psychológov, to čo povedali, a skúmali by sme to sami, - vrátane toho, čo hovorí rečník - a skúmali by sme to veľmi pozorne bez akéhokoľvek smeru, bez akékoľvek motívu, vlastne to, čo sme.
49:19	The ancient Greeks and the ancient Hindus have talked about knowing yourself, not according to some professional, but know yourself. What is that self, and what is it to know about it? You understand? What is the self and to know about it, and what is the knowledge that is accumulated after knowing about it? Do you understand the question? Can I know myself through time? That is, I have learned, I have observed myself, watched all the reactions in my relationship with another, intimate or otherwise; I have accumulated a great deal of knowledge through that observation. And when I observe again other reactions, other idiosyncrasies and sensory responses, that previous knowledge interprets what is actually happening. Right? Are you following all this? So, you are actually not knowing yourself, you are perpetuating the knowledge which you have acquired through various examinations and observations which has become your knowledge and that knowledge is beginning again to interpret the present responses, the present happenings and incidents. So you are perpetuating the knowledge which you have acquired, modified and projecting into the future. This cycle is knowledge, action, learn from that action, which becomes further knowledge to keep the cycle going. I hope you are understanding all this. Isn’t that so? We are not telling you anything that you have not observed yourself, if you have observed.	Starovekí Gréci a starovekí Hinduisti hovorili o poznaní seba samého, nie podľa nejakého odborníka, ale poznať sám seba. Čo je to Ja, a aké to je, poznať to? Rozumiete? Čo je to JA, a poznať to, a aké je poznanie, ktoré je o tom nahromadené? Rozumiete otázke? Potrebujem čas na to, aby som sa poznal? To znamená, učil som sa, pozoroval som sám seba, sledoval všetky reakcie v mojom vzťahu s inými, blízkymi alebo inými, prostredníctvom tohto pozorovania som už nazhromaždil veľa vedomostí, a keď znovu pozorujem ďalšie reakcie, iné výstrednosti a zmyslové odpovede, predchádzajúce znalosti interpretujú to, čo sa vlastne deje. Je to tak? Sledujete to všetko? Takže, v skutočnosti sa nepoznáte, budete udržiavať vedomosti ktoré ste získali prostredníctvom rôznych skúšok a pozorovaní, ktoré sa stali vašimi znalosťami, a tie vedomosti zase začínajú interpretovať súčasné reakcie, súčasné udalosti a incidenty. Takže udržiavate vedomosti ktoré ste získali, upravujete ich a projektujete ich do budúcnosti. Tento cyklus je poznanie, činnosť, poučenie sa z tejto činnosti, ktorý sa stáva ďalšími znalosťami, aby cyklus mohol pokračovať. Dúfam, že tomu všetkému rozumiete. Je to tak? Nehovoríme vám nič, čo by ste už vy sami nepozorovali., ak ste to pozorovali.
52:10	So, to know oneself really, deeply, previous remembrance, previous knowledge has no place. You have to observe each incident and each response as though for the first time. That is, to know, observe, enter into the field of this immense life which is specialised as the ‘me’. Where there is the ‘me’, the self, there is no love. So it is very important to find out for oneself and not escape from this question, because it’s your life, it’s your responsibility. If you merely avoid it and run away into various forms of entertainment, you are bringing about great disaster in the world, for which you are utterly, totally responsible.	Tak, aby sme sa poznali naozaj dobre, predchádzajúca spomienka, predchádzajúce znalosti nemajú miesto. Musíte vnímať každú udalosť a každú reakciu akoby po prvý raz. To znamená vedieť, pozorovať, vnoriť sa do poľa nesmierneho života ktorý je vnímaný ako "ja". Tam kde je "JA" "JA SOM", tam nie je láska. Takže je veľmi dôležité zistiť to sám, a neutekať od tejto otázky, pretože je to váš život, vaša zodpovedosť. Ak sa tomu iba vyhýbate a utiekate sa k rôznym formám zábavy, vnášate do sveta nesmiernu katastrofu, za ktorú ste úplne, totálne zodpovedný.
53:49	And where there is the ending of suffering, there is compassion. Suffering, the ending of it, is to have passion. There is a vast difference between lust and passion. Lust everybody knows. But the passion, not identified with some symbol, Christian or Asiatic symbols. We have not that passion. When the missionaries, evangelists, the preachers of God and all the rest of it, they are salesmen. To have passion, passion to go, understand, the brutality, the violence, the fears and the agony, to resolve them. So the mind is free from all the contamination of struggle. You must have great energy for that, to go into this. But if one is merely caught in fear, pleasure. Pleasure is different from delight, watching something most beautiful, but the remembrance of it and the desire to continue in that remembrance is pleasure.	A tam kde je koniec utrpenia, tam je súcit. Utrpenie, jeho koniec, znamená mať súcit. Medzi chtíčom a vášňou je veľký rozdiel. Každý pozná žiadostivosť. Ale vášeň, nie je identifikovaná nejakým symbolom, kresťanskými alebo ázijskými symboli. Nemáme tú vášeň. Či už misionári, evanjelisti, boží kazatelia a tí ostatní, to všetko sú obchodníci. Mať vášeň, vášeň ísť, pochopiť brutalitu, násilie, obavy a bolesť, riešiť ich, takže myseľ je oslobodená od celej tej nečistoty boja. Musíte mať veľa energie na to, aby ste sa do toho pustili. Ale ak je človek chytený len v strachu, radosti - potešenie sa líši od radosti, pozeraním sa na niečo najkrajšie. Ale spomienka na to a túžba aby tá spomienka pokračovala je potešením.
56:07	And if we have time and if you are not tired this morning, we ought to consider together this immense, complex problem of death. As pleasure, fear, attachment, hurt, the conflict in relationship, that’s our daily reality, and death is also a part of our life. It’s not something that comes at the end of life, after old age, disease, accident; it’s part of this whole business of living. And we never consider the importance of death, the quality, the depth of that word. Most people are afraid of it, and being afraid they have invented all kinds of theories which will give them comfort. In the Asiatic world – the origin of it perhaps born in India – reincarnation. That is, the ‘me’, dying, will have an opportunity next life to be more happy or more greedy, and so on. In the Christian world there is this whole concept of resurrection. You hear about it all day wherever you go, in the Asiatic world and here. And which is important? What is after death, or before death? Please ask this question of yourself. Because most of us, being frightened of death, either rationalise it, say it is inevitable, like a tree grows, withers, dies, everything grows, becomes old, and ends, withers away. So we rationalise our existence, if you are an intellectual, or if you had a very good time during life: popular, money, etc., then you’ll say, 'I’ve had a jolly good life.' Or, as most of us laymen, our life is shallow, insufficient, perhaps technologically we are good: money, position, status. Or we are just feeble human beings, uncertain, no security psychologically, and so our life becomes rather dreary, meaningless. So shouldn’t we consider first what is our life? Not what it is to die, we’ll come to that.	A ak máme čas, a ak nie ste dnes ráno unavení, mali by sme spolu pouvažovať, nad týmto nesmiernym komplexným problémom smrti. Ako radosť, strach, lipnutie, ublíženie, konflikt vo vzťahu, je naša denná realita, a smrť je tiež súšasťou nášho života. Nie je to niečo, čo prichádza na konci života, po vysokom veku, chorobe, nehode, je to súčasť celej tejto veci žitia. A my nikdy neuvažujeme nad dôležitosťou smrti, tou vlastnosťou, hĺbkou toho slova. Väčšina ľudí sa toho obáva, a pretože sa boja, vymysleli si všelijaké teórie ktoré ich uspokojujú. V ázijskom svete - pôvod asi vznikol v Indii - reinkarnácia, to je "JA" zomiera, ale bude mať možnosť v nadchádzajúcom živote byť šťastnejší, chamtivejší atď. V kresťanskom svete je celý tento koncept vzkriesenia. Počujete o tom celý deň nech idete kdekoľvek, v ázijskom svete a tu. A čo je dôležité, čo je po smrti, alebo čo je pred smrťou? Sami si položte túto otázku. Pretože väčšina z nás, bojac sa smrti, buď si ju racionalizujeme, hovoríme, že je nevyhnutná, ako keď strom rastie, vädne, zomiera, všetko rastie, stárne, a končí, vädne. Tak ak ste intelektuál, tak si racionalizujete našu existenciu, alebo ak sa máte počas života veľmi dobre: ste populárny, máte peniaze atď., potom budete hovoriť, "Mám veselý dobrý život". Alebo, ako pre väčšinu z nás, obyčajných ľudí, náš život je plytký, neuspokojivý, možno technologicky sme dobrí: peniaze, pozícia, status; alebo sme len slabé ľudské bytosti, neistí, žiadna psychologická istota, a tak náš život sa stáva dosť bezútešnýj, nezmyselný. Takže nemali by sme najskôr pouvažovať nad tým, čo je náš život? Teraz, čo to znamená zomrieť, preberieme si to.
1:01:30	What is our life? From the moment we are born till the moment we die, what actually goes on with our life? You know all about it, we don’t have to repeat it. If you are grown up, an adult, you work in a factory, or a businessman, a lawyer, from morning till night – repeat, repeat, repeat. And if you are a housewife, you know all that business, one hasn’t got to go into all the details of it. So our life is pretty shallow, whether it’s a scientist, great philosophers, or generals or politicians, apart from their title and position they are just like other human beings: vain, frustrated psychologically, seeking position – you know, all the rest of it. So, our daily life is a routine and an escape from that routine. Our daily life is work, work, work, without any leisure. And if there is leisure, which is called holidays, it’s mere enjoyment. So our life is shoddy, tawdry – please excuse these words, they’re just describing what it is – with occasional flare of great beauty and depth and happiness. The ending of all that is to die. And man – man, woman – throughout the world is more concerned about death than living: living without conflict, living with great energy, living in clarity, living without a shadow of conflict. And that is possible only if fear ends completely, psychologically. Then there is no need for gods.	Čo je ten náš život? Odkedy sa narodíme, až kým nezomrieme, čo sa vskutočnosti deje s našim životom? Veď to už poznáte, nemusíme to opakovať. Ak ste vyrástli, ste dospelí, pracujete v nejakom podniku, alebo v obchode, ako právnik, od rána do večera - opakujete to, opakujete to a opakujete to. A ak ste v domácnosti, poznáte to tiež, nemusíme si to preberať. Takže náš život je dosť povrchný, či už ten, nejakého vedca, veľkého filozofa, alebo bežného politika, okrem ich titulov a postavenia sú takí istí ako ostatní ľudia: ješitný, psychologicky frustrovaní , hľadajú postavenie - poznáte celý ten zvyšok. Takže, náš každodenný život je rutina a únik z tejto rutiny. Náš každodenný život je práca, práca, práca, bez akéhokoľvek voľného času. A ak máme voľný čas, čomu sa hovorí prázdniny, je to obyčajný pôžitok. Takže náš život je podradný, bezcenný. Prosím ospravedlňte tieto slová, len opisujú to, čo sa deje, s občasným zažiarením nádhernej krásy a hĺbky šťastia. Ukončenie toho všetkého, je zomrieť. A človek - muž, žena - človek na celom svete sa viac obáva smrti, než toho ako žiť- žiť bez konfliktu, žiť s nesmiernou energiou, žiť v jasnosti, žiť bez tieňa konfliktu. A to je možné len vtedy, ak strach úplne skončí, psychologicky. Potom bohovia nie sú potrební.
1:05:21	So what is it that dies? The accumulation of the knowledge about oneself? The accumulation of your properties? The accumulation of all the things to which you are attached. So is it possible to live – please understand this – to live with death all the time? That’s ending as you live, everything, day after day – you understand? That means the mind is incarnating afresh each day. That is creation, that is a mind that is creative, not inventive. There is a vast difference between inventiveness and creation. All the technological world and the technicians of that world are inventive, because they are using knowledge. And from knowledge to knowledge they move, but they are never free from the knowledge so that there is a new beginning totally. So to live with death – not commit suicide, that’s too silly – to live with death, to end my hurt, end it completely, end one’s attachment, so that life and death are moving together all the time. Do it!	Takže čo je to, čo zomiera? Nazhromadené poznatky o sebe? Nazhromadené majetky? Nazhromaždenie všetkých vecí, na ktorých lipnete. Takže je možné žiť - prosím pochopte toto - žiť so smrťou po celú dobu? To je ukončovať všetko čo zažijete, deň za dňom; rozumiete? To znamená, že myseľ sa inkarnuje nanovo každý deň. To je tvorba, je to myseľ ktorá je kreatívna, nie vynaliezavá. Tam je obrovský rozdiel medzi vynaliezavosťou a tvorbou. Celý technologický svet a technici z tohto sveta sú vynaliezaví, pretože používajú poznatky. A pohybujú sa od poznania k poznaniu, ale nikdy sa od neho neoslobodia, tak, aby tam bol úplne nový začiatok. Takže žiť so smrťou - nie že spáchať samovraždu, to je moc hlúpe - žiť so smrťou, ukončiť moju bolesť, ukončiť ju úplne, ukončiť lipnutie, atď., tak aby život a žitie, život a smrť sa pohybovali v rovnakom čase. Robte to!
1:07:56	If one applies one’s mind and energy to this enquiry and its activity, then there is a totally different kind of life. And we’ll talk about it tomorrow, what place such a life has in this world and is that a religious life. And the place of a religious life in meditation and so on.	Ak niekto použije svoju myseľ a energiu na túto otázku a ako to funguje, tak tam potom existuje úplne iný spôsob života. A zajtra budem hovoriť o tom, aké miesto má takýto život v tomto svete, a či je to posvätný život, a miesto v náboženskom živote, v meditácii, a tak ďalej.
1:08:48	May I get up, sirs?	Môžem vstať, páni?